micik10
Kráľovná Narnie :*
Ahoj! Po "krátkej" dobe tu máme opäť príbeh z Narnie!
Myslím, že tento diel bude trošku slabší, pretože som nedostala moju dávku kreativity. No, čo už.
Micka zívla. Musela počúvať jedného z úradníkov, ktorý ju poučoval, že ako kráľovná by mala sa viacej zaujímať o ekonomiku Narnie a podobné veci. Micku ale tieto veci nezaujímali.
Ale vždy musela sedieť pri stole a počúvať, ako sa úradníci a politici dohadujú o hlúpostiach. Vždy bola opretá rukou o stôl, znudene počúvala všetkých naokolo, a rozmýšľala, ako
vyriešiť nejaké problémy. A keď musela poskytnúť riešenie, vyberala najrozumnejšie, ale jedna strana bola na to riešenie naštvaná, nepáčilo sa jej, a druhá bola s ním spokojná.
Tak vznikali spory, ktoré musela zase Micka riešiť. Jednoducho - politické, ekonimocké a podobné veci Micka neznášala. Radšej mala, keď mohla bojovať s nepriateľmi, alebo
riešiť nejaké krádeže a tak. Teraz musela počúvať úradníka, a nemohla ísť preč. Chcela konečne vypadnúť von. Keď sa úradník na chvíľu zastavil, tak Micka povedala: "Skončil
si už?" a úradník jej odpovedal: "Viem, že chcete ísť von, ale toto je dôležité! Keď sa nebudete starať o krajinu, Narnia zanikne! A..." vetu nedopovedal, pretože Micka
mu skočila do reči: "Ja sa o krajinu starám! Aj politicky, pretože, keby som sa o ňu nestarala, tak tu my dvaja nestojíme! Ale starám sa aj o obyvateľov, pomáham im, a ničím
nepriateľov! A práve teraz musím riešiť tú divnú náboženskú sektu, ktorá zabila Pumu! Takže, teraz idem von, hľadať nejaké informácie, aby som ju mohla zničiť! Moje poseldné
slovo!" vykríkla a odbehla. Nechala tam úradníka, ktorý skríkol: "Tá dnešná mládež!" Vonku si už Micka vydýchla. Bolo to presne sedem mesiacov od smrti Pumy. Emma sa s tým už
zmierila, normálne vychádzala von. Ale nebola vo svojej koži. Trewishovi akoby vôbec nevadilo, že Puma zomrel. Ba, možno bol šťastnejší. Micka nevedela, či sa jej to len
zdá, alebo je to pravda. Nechcelo sa jej o tom rozmýšľať. Sekta tých sedem mesiacov vraždila nevinných ľudí, pálila dediny a robila problémy celej krajine. Určite boli jej
členovia nehnevaní, že im Micka zabila vodcu. Tých sedem mesiacov Micka hľadala členov sekty aby ich mohla zabiť, čím by ju celú zničila. Ale bezvýsledne. Akoby sa po nich
zľahla zem. Niekoho zavraždili, a vyparili sa. Micke to liezlo na nervy. Práve teraz išla do maličkej osady menom Suchý Potok (názov Suchý Potom pre to, pretože tam majú
maličky potôčik, ktorý je skoro bez vody). Musela vyšetriť ďalšiu vraždu roľníka. Správa jej došla včera, ale nemohla tam ísť kvôli politickým hlúpostiam. Už bola pri hlavnej ceste.
Zabočila doprava, zrýchlila krok. Po pár minútach už bola v osade. V osade bolo len desať malých chatŕč. Keď prechádzala okolo chatrčí, prebehli jej zimomriavky po chrbte.
Z jednej chatrče ostali už len základy, z inej len pár dosiek. Jedna vyzerala, že čoskoro spadne. Micka prišla pred dom, zaklopala na dvere. Ihneď jej otvorila asi štyridsať-ročná
žena, s uplakanou tvárou. Za ňou sa postavili štyri deti, pričom najmladší mohol mať tri roky, a najstarší dvanásť. Žene sa triasli ruky, a smutným hlasom povedala: "Už ste tu. Čakali
sme vás ešte včera." Micka sa jej ospravedlnila: "Prepáčte, musela som riešiť jednu vec." Žena ponúkla, aby Micka išla dnu. Micka ponuku prijala, a sadli si na stoličku,
ktorú jej pripravil najstarší syn. Usmiala sa naňho, otočila sa k žene: "Takže. Včera mi došla správa, že niekto zabil roľníka z tejto osady." počkala, či žena niečo nepovie.
Nepovedala nič, takže Micka pokračovala: "Teraz mi odpovedzte na pár otázok. Bol to váš manžel?" Žena prikývla. Micka pokračovala: "Kde ho zabili?" "Na poli, hneď vedľa
osady, niekedy okolo obeda." "Vedeli by ste mi povedať ako ho zabili?" Žene prišlo nevoľno. Chytila sa za ústa, odbehla rýchlo von. *Aha...* pomyslela si Micka. Keď žena
prišla, Micka rýchlo riekla: "Prepáčte za to, mala som tušiť, že to nebude najlepšie. Túto otázku vynecháme, a pôjdeme ďalej." pozrela sa na ženu, a pokračovala: "Mali ste vy, alebo
váš muž nejaké problémy? Napríklad dlhy alebo niečo podobné?" Keď žena odpovedala nie, Micka si vzdychla. *Zasa oni...* Potom jej položila ešte pár otázok, a požiadala ju,
aby ju priviedla na miesto, kde ho našli. Po ceste žena povedala: "Nemôžeme ho pochovať, pretože z neho ost..." zlyhal jej hlas. Micka prikývla. Vedela, čo žena myslí.
Ostali z neho len nejaké kúsky tela, vnútornosti, končatiny. Keď ta došli, žena sa ospravedlnila: "Ospravedlňujem sa, ale ja to nemôžem znovu vidieť. Prepáčte." a sadla
si na blízky peň. Micka išla k miestu. Na mieste uvidela veľký červený fľak. Bola to krv. Kúsok ďalej uvidela ruku, bez ukazováka. Micka zťažka preglgla. *Takže sú to oni...*
pomyslela si. Micka sa pozrela pred seba. Nebolo čo preskúmať. Bolo jej jasné, kto za tým stojí, a nemusela vedieť, ako ho zabili. Povzdychla si a šla naspäť. Keď kráčala
medzi stromami, naraz začula výkrik. Strhla sa. Išlo to od miesta, kde bola žena. Rozbehla sa ta, ale keď tam dobehla, nenašla nikoho. Porozhliadla sa okolo seba, ale nenašla nič.
Niečo jej povedalo, aby čo najrýchlejšie sa dostala do osady. Čo najrýchlešie sa rozbehla, ale bolo už neskoro. Uvidela len, ako plamene ohňa oblizujú drevené chatrče,
a menia ich na popoľ. Z chatŕč vybehli ľudia, ženy aj muži, mladí aj starí. Okolo nich tancovali plamene ohňa, ľudia kričali. Pomaly sa menili na uhoľ. Micka sa na to pozerala,
ale z ničoho nič zacítila bolesť, a upadla do bezvedomia. Ešte počula tichý ale hrôzostrašný smiech.
***********************************************************************************
Všade bola tma. Kvôli tej tme nevidela nič. Cítila, že ju všetko bolí. Ruky mala zviazané za chrbtom, už ich necítila. Skúsila si sadnúť, aby sa mohla aspoň trochu zorientovať.
Podarilo sa jej to, ale bolo to namáhavé kvôli bolesti, a aj kvôli zhoršenej viditeľnosti. Potriasla hlavou, poobzerala sa okolo seba. Zacítila zápach starého dreva, hliny a trávy.
Naraz začula kroky. Niekto sa pohyboval za stenou. Počula, ako odomyká dvere. Dvere sa rozleteli, miestnosť zaplnilo svetlo. Micka musela zatvoriť oči, pretože nebola
zvyknutá na slnečné lúče. Keď si zvykla, opatrne otvorila oči. Pred ňou stál muž, oblečený v čiernom hábite, ktorý videla u kňazov tej sekty. Na hlave mal kapucňu, takže
mu nevidela do očí. Schytil ju, odviekol ju von z miestnosti. Micku zaliala vlna bolesti. Ale musela ísť. Vonku sa pozrela, v akej miestnosti ju väznil. Bola to malá stodola,
ktorá vyzerala, že sa za chvíľu rozpadne. Micka si poobzerala prostredie okolo nej. Pred ňou stál les, za ňou chatrč, a vedľa nej sa tiahol malý potôčik. Vedľa neho bola
úzka cesta. Muž ju strčil smerom k ceste, a Micka skoro spadla. Chytil ju okolo krku, pritisol jej tam dýku. Potom ju strčil vpred, čím jej dal najavo, že má ísť. Nohy
ju ledva niesli, takže sa divila, že vôbec stojí a ešte viac sa podivila, že dokáže chodiť. Po pár pádoch a zakopnutiach sa dostali na hlavnú cestu v lese. Micke chviľu trvalo,
keď jej došlo, kam idú. Šli na tú takmer neviditeľnú lesnú cestičku, ktorá viedla k chrámu. Micka si už v hlave premietala, čo od nej budú chcieť, ale našla len jednu
možnosť: Budú ju chcieť zabiť. Len čo si to uvedomila, stuchla. Za to si zaslúžila jeden úder päsťou do chrbta. Pokúšala sa vymyslieť nejaký plán, aby mohla utiecť. Nedokázala
čarovať, pretože jej dal nejaké drogy, ktoré znemožňovali čarovanie. To bol ich jediný účel. Bola príliš slabá, nemohla ho zabiť ani omráčiť, jedine že... Micku niečo napadlo.
Bol to jednoduchý plán, ale potrebovala sa zastaviť. Opatrne sa pozrela na muža, pokúsila sa zistiť, či je unavený. Ale nezistila nič. Po pár minútach
sa šťastie na ňu usmialo. Muž zastavil, Micku priviazal o strom, a on si sadol na zem. Vtedy sa začal jej plán. Bola uviazaná pevno, ale nie až tak, aby nemohla vytiahnuť
ruku von. Potom vytiahla druhú ruku, a nakoniec sa jej podarilo dostať sa von z celého povrazu. Nenarobila pri tom žiadnu hluk, nemusela sa báť, že ju muž začuje. So zatajeným
dychom sa k nemu priblížila, zobrala dýku položenú vedľa neho, a vrazila mu ju do srdca. Nestihol urobiť nič. Až teraz si mohla vydýchnuť. Niekoľko minút sa radovala,
potom zaklopali na dvere bolesť, únava a hlad, a vstúpili. Musela si sadnúť. Nevedela, čo má urobiť ako prvé. Uvidela krík malín, ale únava s bolesťou jej nedovolili postaviť
sa. Pokúšala sa zaspať, ale tentoraz jej to nedovolil hlad. Nakoniec pokorila únavu a bolesť, a podišla ku kríku. Natrhala maliny, a aj keď hlad úplne nezahnali, mala aspoň
niečo v žalúdku. Potom jej už hlad dovolil si pospať.
***********************************************************************************
Pomaly otvorila oči. Zažmurkala, obzrela sa okolo seba. Les. Neprirodzene tichý. Mráz jej prešiel po chrbte. Sadla si, a pozrela sa na mŕtveho muža. Chvíľu blúdila v spomienkach,
nakoniec sa vrátila do reality. Únava odišla, hlad na seba ešte upútaval pozornosť, ale bolesť bola najsilnejšia. Pri pohybe pocítila každý sval. Podarilo sa jej postaviť, urobila
si menšiu rozcvičku. Bolo to nesmierne bolestivé, ale musela sa rozcvičiť. Skúsila pomocou mágie zdvihnúť kameň. Keď sa jej to podarila, usmiala sa. Droga už pominula, teraz
ju mohol niekto napadnúť a nebola by bez šance. Rozmýšľala, čo má urobiť teraz. Má sa vrátiť do hradu, alebo sa vydať zničiť sektu? Jej rozum hovoril, že v takomto stave
by mala ísť do hradu. Ale cítila, že teraz má šancu spôsobiť zánik sekte. Mala dýku, mohla čarovať, ale ledva prešla päť metrov. Nakoniec sa rozhodla, že zničí sektu raz, a
navždy. Vydala sa na cestu lesnou cestičkou, a mŕtveho muža nechala za sebou.
***********************************************************************************
Už bola pri jazere. Vyšla z lesa, podozrivo tichého, a rozhliadla sa. Nikto nikde. *Ako inak.* Vyšla smerom k chodníku, ktorý viedol k chrámu. Zdalo sa jej, že cesta jej
priam odkazuje, aby tam nešla. Bola tam krv, kosti a naokolo bol cítiť pach smrti. Netušila, koho tu zabili, a ani to nechcela vedieť. Vykročila vpred. Pre istotu držala
v ruke meč. Bola veľmi nervózna. Dostala sa na koniec viditeľnej cesty, dotkla sa stromu a objavila sa jej známa cesta a na jej konci chrám. Opatrne prešla po mačacích hlavách,
skryla sa za stĺp. Všade bolo ticho, čo sa jej zdalo podozrivé. To ticho však netrvalo dlho. Len čo sa opatrne pozrela za stĺp, začula mrazivý krik. Bleskovo sa skryla.
Premýšľala, čo - alebo lepšie, kto - môže vydávať taký krik. Srdce jej bilo, ako keby zabehla cestu od Fjóžeň Pavel do Veľkých Pavučan a naspäť. Keď krik prestal, pozrela
sa dozadu. Uvidela telo v kaluži krvi, okolo ktorého bolo päť mužov v hábitoch. Jeden držal v ruke nôž. Druhý mal v rukách kalich, po ktorom stekala červená tekutina.
Micke hneď došlo, čo je tá tekutina zač. Bola to krv. Pravdepodobne toho - bohužiaľ - už mŕtveho človeka. Kňaz s kalichom vystrel ruky, ale príliš rýchlo, tak sa krv trochu
vyliala. Mužov to očividne nezaujímalo, pretože každý z nich (okrem toho čo držal kalich, pochopiteľne) si vytiahol nôž, ktorý si zobrali do pravej ruky, a ľavú vystreli.
Jeden z kňazov vykročil o krok dopredu, podržal si ľavú ruku nad kalichom, a podrezal si žily. Takto to urobili aj ostatní. Nakoniec muž s kalichom urobil niečo, z čoho Micke
prišlo zle. Napil sa z kalicha. Micka sa rýchlo oprela o stĺp. Nemala chuť pozerať sa na kňazov pijúcich krv. *Zase ich inteligentné obrady* pomyslela si. Chcela začať
vymýšľať plán, ale vtom prehovoril jeden z kňazov: "Zavolajte ostatných bratov. Každý z nich sa musí napiť. Dnes je tu všetkých 80 bratov." Keď niektorý z kňazov zvolal
slová v cudzom jazyku, prišlo tam 75 kňazov. Potom začal ďalší hovoriť opäť v neznámom jazyku. Micka si musela všetko ešte raz zopakovať. *No nie, ich je tu 80?! To mi ešte
chýbalo! Ako mám ja, ktorá som tu sama, poraziť 80 šibnutých kňazov?! Iba žeby...* napadol ju jeden plán, ktorý obsahoval jednu výbušninu, vyrobenú pomocou mágie a jednej
jedovatej bylinky. *Tak, bombu som ešte nevyrábala, ale nemôže to byť až taký problém. Myslím.* opatrne sa postavila a vbehla do lesa. "Potrebujem niečo, do čoho by som tú
výbušnú látku uložila." ticho povedala. Naraz zakopla. Rýchlo sa pozrela čo to bolo. Pod ňou ležali kostry. Muselo ich byť minimálne 30. Poobzerala si ich, či tam nebude
niečo užitočné. Spatrila nejaké vrecko. Zdvihla ho, skontrolovala, a nakoniec usúdila, že to môže byť. *Teraz sa na mňa usmieva šťastie* s úsmevom si pomyslela. *Ktovie,
na ako dlho* Do vrecka dala tri hrste hliny, Smrteľnicu Pokojnú (jedovatá bylinka) a zrazu si uvedomila, že potrebuje aj popoľ. Ale nie obyčajný popoľ, ale popoľ zo človeka.
Hneď ako si to uvedomila, zmrzla. Horúčkovito začala rozmýšľať, ako sa dostane k popoľu zo človeka. Vydala sa na lesnú cestu. Vynorila sa spoza stromov presne na mieste,
kde spálili telo Pumy. Otvorila ústa, ale nepovedala nič. Pred ňou bolo zohrené miesto, plné popoľa. Micka začala uvažovať, prečo si ho nevšimla keď išla k chrámu, ale
hneď sa prestala o to zaujímať. Bolo treba urobiť niečo dôležitejšie. Nevedela či má ten popoľ zobrať alebo nie. Pretože zobratie popoľa z mŕtvoly sa považovalo za znesvätenie
zosnulého. Micka si povzdychla. *Kašlem na to* a zobrala hrsť popoľa a uložila ho do vrecka. Potom povedala zaklínadlo a vrecko pevne uviazala. Odteraz musela dávať pozor.
Keby s ním len trochu zatrepala, alebo -ešte horšie- by jej spadlo na zem, vybuchlo by to a vypustilo to jed zo Smrteľnice Pokojnej. Micka sa rozbehla ku chrámu. Pevne
držala vrecko. Nervozita sa vrátila. Na chrámovej ceste a Micka bezmyšlienkovite rozbehla a na schodoch pri chráme vrecko hodila do stredu miestnosti. Videla, že tam sú ešte stále
kňazi. Ozval sa výbuch, ktorý Micku odhodil dozadu. Pozbierala sa, a vzala nohy na plecia. Nevedela ako, a ocitla sa pri jazere.
************************************************************************************
Kráčala po hlavnej ceste. Kúzlom si upravila oblečenie, aby do hradu nevošla ako nejaká sedliačka. Rozmýšľala nad tým, čo povie ľudom keď sa vráti. Povedala si, že im povie
že zničila sektu, ale podrobnosti ich zaujímať nebudú. A ak budú, tak majú smolu. Micka nemala chuť rozprávať čo sa dialo za tých... Ako dlho vlastne bola preč? Začala uvažovať.
Tak minimálne 2 dni. Podľa toho, ako dlho bola v bezvedomí. Pokrčila plecami. Však keď sa na k nej rozbehne hlúčik úradníkov, služobníctva a bežných ľudí, dozvie sa
ako dlho bola preč. Uvažovala ďalej. Povie im nejakú skrátenú verziu. Ako išla vyriešiť vraždu, napadol ju člen sekty, bola v bezvedomí, vyrobila výbušninu a hodila ju
do chrámu plného kňazov. Čím zničila sektu. *Už by som mala na tú sektu zabudnúť, pretože slovo -sekta- je v každej druhej mojej myšlienke...* otrávene prehlásila v duchu.
Opäť sa ponorila do svojich myšlienok. A zrazu vyšla z lesa. Zmätene sa poobzerala okolo seba. Uvidela smerovaciu tabuľku ku Veľkým Pavučanom a ďalšiu ku Fjóžeň Pavel.
Začala si pospevovať pesničku jednej ľudovej piesne. Zabudla jej názov. Zacítila vôňu jahodových koláčov keď prešla okolo jedného domu. Usmiala sa. Zaspomínala si ne tie
dni, keď ako malá pobehovala po dedine v ktorej sa konali trhy. Na tie úžasné koláče, čo tam predávali. A tiež si zaspomínala na tie dni, keď nemusela vyrábať výbušniny,
a ničiť sekty. *Zasa to slovo!* nahnevala sa. Radšej sa vrátila ku koláčom a trhom. A takejto veselej nálade došla do hradu Fjóžeň Pavel.
Tam ju -ako očakávala- obklopili ľudia ktorý sa jej začali vypytovať kde bola, čo robila a tak ďalej. Keď im všetko vysvetlila (vo svojej skrátenej verzii), tak ju pustili
do izby kde sa konečne mohla pokojne vyspať, bez toho, aby sa obávala nejakej sekty. *Prestaň hovoriť to slovo!*
Tááák!
Hello!
Myslím, že tento diel bude trošku slabší, pretože som nedostala moju dávku kreativity. No, čo už.
Micka zívla. Musela počúvať jedného z úradníkov, ktorý ju poučoval, že ako kráľovná by mala sa viacej zaujímať o ekonomiku Narnie a podobné veci. Micku ale tieto veci nezaujímali.
Ale vždy musela sedieť pri stole a počúvať, ako sa úradníci a politici dohadujú o hlúpostiach. Vždy bola opretá rukou o stôl, znudene počúvala všetkých naokolo, a rozmýšľala, ako
vyriešiť nejaké problémy. A keď musela poskytnúť riešenie, vyberala najrozumnejšie, ale jedna strana bola na to riešenie naštvaná, nepáčilo sa jej, a druhá bola s ním spokojná.
Tak vznikali spory, ktoré musela zase Micka riešiť. Jednoducho - politické, ekonimocké a podobné veci Micka neznášala. Radšej mala, keď mohla bojovať s nepriateľmi, alebo
riešiť nejaké krádeže a tak. Teraz musela počúvať úradníka, a nemohla ísť preč. Chcela konečne vypadnúť von. Keď sa úradník na chvíľu zastavil, tak Micka povedala: "Skončil
si už?" a úradník jej odpovedal: "Viem, že chcete ísť von, ale toto je dôležité! Keď sa nebudete starať o krajinu, Narnia zanikne! A..." vetu nedopovedal, pretože Micka
mu skočila do reči: "Ja sa o krajinu starám! Aj politicky, pretože, keby som sa o ňu nestarala, tak tu my dvaja nestojíme! Ale starám sa aj o obyvateľov, pomáham im, a ničím
nepriateľov! A práve teraz musím riešiť tú divnú náboženskú sektu, ktorá zabila Pumu! Takže, teraz idem von, hľadať nejaké informácie, aby som ju mohla zničiť! Moje poseldné
slovo!" vykríkla a odbehla. Nechala tam úradníka, ktorý skríkol: "Tá dnešná mládež!" Vonku si už Micka vydýchla. Bolo to presne sedem mesiacov od smrti Pumy. Emma sa s tým už
zmierila, normálne vychádzala von. Ale nebola vo svojej koži. Trewishovi akoby vôbec nevadilo, že Puma zomrel. Ba, možno bol šťastnejší. Micka nevedela, či sa jej to len
zdá, alebo je to pravda. Nechcelo sa jej o tom rozmýšľať. Sekta tých sedem mesiacov vraždila nevinných ľudí, pálila dediny a robila problémy celej krajine. Určite boli jej
členovia nehnevaní, že im Micka zabila vodcu. Tých sedem mesiacov Micka hľadala členov sekty aby ich mohla zabiť, čím by ju celú zničila. Ale bezvýsledne. Akoby sa po nich
zľahla zem. Niekoho zavraždili, a vyparili sa. Micke to liezlo na nervy. Práve teraz išla do maličkej osady menom Suchý Potok (názov Suchý Potom pre to, pretože tam majú
maličky potôčik, ktorý je skoro bez vody). Musela vyšetriť ďalšiu vraždu roľníka. Správa jej došla včera, ale nemohla tam ísť kvôli politickým hlúpostiam. Už bola pri hlavnej ceste.
Zabočila doprava, zrýchlila krok. Po pár minútach už bola v osade. V osade bolo len desať malých chatŕč. Keď prechádzala okolo chatrčí, prebehli jej zimomriavky po chrbte.
Z jednej chatrče ostali už len základy, z inej len pár dosiek. Jedna vyzerala, že čoskoro spadne. Micka prišla pred dom, zaklopala na dvere. Ihneď jej otvorila asi štyridsať-ročná
žena, s uplakanou tvárou. Za ňou sa postavili štyri deti, pričom najmladší mohol mať tri roky, a najstarší dvanásť. Žene sa triasli ruky, a smutným hlasom povedala: "Už ste tu. Čakali
sme vás ešte včera." Micka sa jej ospravedlnila: "Prepáčte, musela som riešiť jednu vec." Žena ponúkla, aby Micka išla dnu. Micka ponuku prijala, a sadli si na stoličku,
ktorú jej pripravil najstarší syn. Usmiala sa naňho, otočila sa k žene: "Takže. Včera mi došla správa, že niekto zabil roľníka z tejto osady." počkala, či žena niečo nepovie.
Nepovedala nič, takže Micka pokračovala: "Teraz mi odpovedzte na pár otázok. Bol to váš manžel?" Žena prikývla. Micka pokračovala: "Kde ho zabili?" "Na poli, hneď vedľa
osady, niekedy okolo obeda." "Vedeli by ste mi povedať ako ho zabili?" Žene prišlo nevoľno. Chytila sa za ústa, odbehla rýchlo von. *Aha...* pomyslela si Micka. Keď žena
prišla, Micka rýchlo riekla: "Prepáčte za to, mala som tušiť, že to nebude najlepšie. Túto otázku vynecháme, a pôjdeme ďalej." pozrela sa na ženu, a pokračovala: "Mali ste vy, alebo
váš muž nejaké problémy? Napríklad dlhy alebo niečo podobné?" Keď žena odpovedala nie, Micka si vzdychla. *Zasa oni...* Potom jej položila ešte pár otázok, a požiadala ju,
aby ju priviedla na miesto, kde ho našli. Po ceste žena povedala: "Nemôžeme ho pochovať, pretože z neho ost..." zlyhal jej hlas. Micka prikývla. Vedela, čo žena myslí.
Ostali z neho len nejaké kúsky tela, vnútornosti, končatiny. Keď ta došli, žena sa ospravedlnila: "Ospravedlňujem sa, ale ja to nemôžem znovu vidieť. Prepáčte." a sadla
si na blízky peň. Micka išla k miestu. Na mieste uvidela veľký červený fľak. Bola to krv. Kúsok ďalej uvidela ruku, bez ukazováka. Micka zťažka preglgla. *Takže sú to oni...*
pomyslela si. Micka sa pozrela pred seba. Nebolo čo preskúmať. Bolo jej jasné, kto za tým stojí, a nemusela vedieť, ako ho zabili. Povzdychla si a šla naspäť. Keď kráčala
medzi stromami, naraz začula výkrik. Strhla sa. Išlo to od miesta, kde bola žena. Rozbehla sa ta, ale keď tam dobehla, nenašla nikoho. Porozhliadla sa okolo seba, ale nenašla nič.
Niečo jej povedalo, aby čo najrýchlejšie sa dostala do osady. Čo najrýchlešie sa rozbehla, ale bolo už neskoro. Uvidela len, ako plamene ohňa oblizujú drevené chatrče,
a menia ich na popoľ. Z chatŕč vybehli ľudia, ženy aj muži, mladí aj starí. Okolo nich tancovali plamene ohňa, ľudia kričali. Pomaly sa menili na uhoľ. Micka sa na to pozerala,
ale z ničoho nič zacítila bolesť, a upadla do bezvedomia. Ešte počula tichý ale hrôzostrašný smiech.
***********************************************************************************
Všade bola tma. Kvôli tej tme nevidela nič. Cítila, že ju všetko bolí. Ruky mala zviazané za chrbtom, už ich necítila. Skúsila si sadnúť, aby sa mohla aspoň trochu zorientovať.
Podarilo sa jej to, ale bolo to namáhavé kvôli bolesti, a aj kvôli zhoršenej viditeľnosti. Potriasla hlavou, poobzerala sa okolo seba. Zacítila zápach starého dreva, hliny a trávy.
Naraz začula kroky. Niekto sa pohyboval za stenou. Počula, ako odomyká dvere. Dvere sa rozleteli, miestnosť zaplnilo svetlo. Micka musela zatvoriť oči, pretože nebola
zvyknutá na slnečné lúče. Keď si zvykla, opatrne otvorila oči. Pred ňou stál muž, oblečený v čiernom hábite, ktorý videla u kňazov tej sekty. Na hlave mal kapucňu, takže
mu nevidela do očí. Schytil ju, odviekol ju von z miestnosti. Micku zaliala vlna bolesti. Ale musela ísť. Vonku sa pozrela, v akej miestnosti ju väznil. Bola to malá stodola,
ktorá vyzerala, že sa za chvíľu rozpadne. Micka si poobzerala prostredie okolo nej. Pred ňou stál les, za ňou chatrč, a vedľa nej sa tiahol malý potôčik. Vedľa neho bola
úzka cesta. Muž ju strčil smerom k ceste, a Micka skoro spadla. Chytil ju okolo krku, pritisol jej tam dýku. Potom ju strčil vpred, čím jej dal najavo, že má ísť. Nohy
ju ledva niesli, takže sa divila, že vôbec stojí a ešte viac sa podivila, že dokáže chodiť. Po pár pádoch a zakopnutiach sa dostali na hlavnú cestu v lese. Micke chviľu trvalo,
keď jej došlo, kam idú. Šli na tú takmer neviditeľnú lesnú cestičku, ktorá viedla k chrámu. Micka si už v hlave premietala, čo od nej budú chcieť, ale našla len jednu
možnosť: Budú ju chcieť zabiť. Len čo si to uvedomila, stuchla. Za to si zaslúžila jeden úder päsťou do chrbta. Pokúšala sa vymyslieť nejaký plán, aby mohla utiecť. Nedokázala
čarovať, pretože jej dal nejaké drogy, ktoré znemožňovali čarovanie. To bol ich jediný účel. Bola príliš slabá, nemohla ho zabiť ani omráčiť, jedine že... Micku niečo napadlo.
Bol to jednoduchý plán, ale potrebovala sa zastaviť. Opatrne sa pozrela na muža, pokúsila sa zistiť, či je unavený. Ale nezistila nič. Po pár minútach
sa šťastie na ňu usmialo. Muž zastavil, Micku priviazal o strom, a on si sadol na zem. Vtedy sa začal jej plán. Bola uviazaná pevno, ale nie až tak, aby nemohla vytiahnuť
ruku von. Potom vytiahla druhú ruku, a nakoniec sa jej podarilo dostať sa von z celého povrazu. Nenarobila pri tom žiadnu hluk, nemusela sa báť, že ju muž začuje. So zatajeným
dychom sa k nemu priblížila, zobrala dýku položenú vedľa neho, a vrazila mu ju do srdca. Nestihol urobiť nič. Až teraz si mohla vydýchnuť. Niekoľko minút sa radovala,
potom zaklopali na dvere bolesť, únava a hlad, a vstúpili. Musela si sadnúť. Nevedela, čo má urobiť ako prvé. Uvidela krík malín, ale únava s bolesťou jej nedovolili postaviť
sa. Pokúšala sa zaspať, ale tentoraz jej to nedovolil hlad. Nakoniec pokorila únavu a bolesť, a podišla ku kríku. Natrhala maliny, a aj keď hlad úplne nezahnali, mala aspoň
niečo v žalúdku. Potom jej už hlad dovolil si pospať.
***********************************************************************************
Pomaly otvorila oči. Zažmurkala, obzrela sa okolo seba. Les. Neprirodzene tichý. Mráz jej prešiel po chrbte. Sadla si, a pozrela sa na mŕtveho muža. Chvíľu blúdila v spomienkach,
nakoniec sa vrátila do reality. Únava odišla, hlad na seba ešte upútaval pozornosť, ale bolesť bola najsilnejšia. Pri pohybe pocítila každý sval. Podarilo sa jej postaviť, urobila
si menšiu rozcvičku. Bolo to nesmierne bolestivé, ale musela sa rozcvičiť. Skúsila pomocou mágie zdvihnúť kameň. Keď sa jej to podarila, usmiala sa. Droga už pominula, teraz
ju mohol niekto napadnúť a nebola by bez šance. Rozmýšľala, čo má urobiť teraz. Má sa vrátiť do hradu, alebo sa vydať zničiť sektu? Jej rozum hovoril, že v takomto stave
by mala ísť do hradu. Ale cítila, že teraz má šancu spôsobiť zánik sekte. Mala dýku, mohla čarovať, ale ledva prešla päť metrov. Nakoniec sa rozhodla, že zničí sektu raz, a
navždy. Vydala sa na cestu lesnou cestičkou, a mŕtveho muža nechala za sebou.
***********************************************************************************
Už bola pri jazere. Vyšla z lesa, podozrivo tichého, a rozhliadla sa. Nikto nikde. *Ako inak.* Vyšla smerom k chodníku, ktorý viedol k chrámu. Zdalo sa jej, že cesta jej
priam odkazuje, aby tam nešla. Bola tam krv, kosti a naokolo bol cítiť pach smrti. Netušila, koho tu zabili, a ani to nechcela vedieť. Vykročila vpred. Pre istotu držala
v ruke meč. Bola veľmi nervózna. Dostala sa na koniec viditeľnej cesty, dotkla sa stromu a objavila sa jej známa cesta a na jej konci chrám. Opatrne prešla po mačacích hlavách,
skryla sa za stĺp. Všade bolo ticho, čo sa jej zdalo podozrivé. To ticho však netrvalo dlho. Len čo sa opatrne pozrela za stĺp, začula mrazivý krik. Bleskovo sa skryla.
Premýšľala, čo - alebo lepšie, kto - môže vydávať taký krik. Srdce jej bilo, ako keby zabehla cestu od Fjóžeň Pavel do Veľkých Pavučan a naspäť. Keď krik prestal, pozrela
sa dozadu. Uvidela telo v kaluži krvi, okolo ktorého bolo päť mužov v hábitoch. Jeden držal v ruke nôž. Druhý mal v rukách kalich, po ktorom stekala červená tekutina.
Micke hneď došlo, čo je tá tekutina zač. Bola to krv. Pravdepodobne toho - bohužiaľ - už mŕtveho človeka. Kňaz s kalichom vystrel ruky, ale príliš rýchlo, tak sa krv trochu
vyliala. Mužov to očividne nezaujímalo, pretože každý z nich (okrem toho čo držal kalich, pochopiteľne) si vytiahol nôž, ktorý si zobrali do pravej ruky, a ľavú vystreli.
Jeden z kňazov vykročil o krok dopredu, podržal si ľavú ruku nad kalichom, a podrezal si žily. Takto to urobili aj ostatní. Nakoniec muž s kalichom urobil niečo, z čoho Micke
prišlo zle. Napil sa z kalicha. Micka sa rýchlo oprela o stĺp. Nemala chuť pozerať sa na kňazov pijúcich krv. *Zase ich inteligentné obrady* pomyslela si. Chcela začať
vymýšľať plán, ale vtom prehovoril jeden z kňazov: "Zavolajte ostatných bratov. Každý z nich sa musí napiť. Dnes je tu všetkých 80 bratov." Keď niektorý z kňazov zvolal
slová v cudzom jazyku, prišlo tam 75 kňazov. Potom začal ďalší hovoriť opäť v neznámom jazyku. Micka si musela všetko ešte raz zopakovať. *No nie, ich je tu 80?! To mi ešte
chýbalo! Ako mám ja, ktorá som tu sama, poraziť 80 šibnutých kňazov?! Iba žeby...* napadol ju jeden plán, ktorý obsahoval jednu výbušninu, vyrobenú pomocou mágie a jednej
jedovatej bylinky. *Tak, bombu som ešte nevyrábala, ale nemôže to byť až taký problém. Myslím.* opatrne sa postavila a vbehla do lesa. "Potrebujem niečo, do čoho by som tú
výbušnú látku uložila." ticho povedala. Naraz zakopla. Rýchlo sa pozrela čo to bolo. Pod ňou ležali kostry. Muselo ich byť minimálne 30. Poobzerala si ich, či tam nebude
niečo užitočné. Spatrila nejaké vrecko. Zdvihla ho, skontrolovala, a nakoniec usúdila, že to môže byť. *Teraz sa na mňa usmieva šťastie* s úsmevom si pomyslela. *Ktovie,
na ako dlho* Do vrecka dala tri hrste hliny, Smrteľnicu Pokojnú (jedovatá bylinka) a zrazu si uvedomila, že potrebuje aj popoľ. Ale nie obyčajný popoľ, ale popoľ zo človeka.
Hneď ako si to uvedomila, zmrzla. Horúčkovito začala rozmýšľať, ako sa dostane k popoľu zo človeka. Vydala sa na lesnú cestu. Vynorila sa spoza stromov presne na mieste,
kde spálili telo Pumy. Otvorila ústa, ale nepovedala nič. Pred ňou bolo zohrené miesto, plné popoľa. Micka začala uvažovať, prečo si ho nevšimla keď išla k chrámu, ale
hneď sa prestala o to zaujímať. Bolo treba urobiť niečo dôležitejšie. Nevedela či má ten popoľ zobrať alebo nie. Pretože zobratie popoľa z mŕtvoly sa považovalo za znesvätenie
zosnulého. Micka si povzdychla. *Kašlem na to* a zobrala hrsť popoľa a uložila ho do vrecka. Potom povedala zaklínadlo a vrecko pevne uviazala. Odteraz musela dávať pozor.
Keby s ním len trochu zatrepala, alebo -ešte horšie- by jej spadlo na zem, vybuchlo by to a vypustilo to jed zo Smrteľnice Pokojnej. Micka sa rozbehla ku chrámu. Pevne
držala vrecko. Nervozita sa vrátila. Na chrámovej ceste a Micka bezmyšlienkovite rozbehla a na schodoch pri chráme vrecko hodila do stredu miestnosti. Videla, že tam sú ešte stále
kňazi. Ozval sa výbuch, ktorý Micku odhodil dozadu. Pozbierala sa, a vzala nohy na plecia. Nevedela ako, a ocitla sa pri jazere.
************************************************************************************
Kráčala po hlavnej ceste. Kúzlom si upravila oblečenie, aby do hradu nevošla ako nejaká sedliačka. Rozmýšľala nad tým, čo povie ľudom keď sa vráti. Povedala si, že im povie
že zničila sektu, ale podrobnosti ich zaujímať nebudú. A ak budú, tak majú smolu. Micka nemala chuť rozprávať čo sa dialo za tých... Ako dlho vlastne bola preč? Začala uvažovať.
Tak minimálne 2 dni. Podľa toho, ako dlho bola v bezvedomí. Pokrčila plecami. Však keď sa na k nej rozbehne hlúčik úradníkov, služobníctva a bežných ľudí, dozvie sa
ako dlho bola preč. Uvažovala ďalej. Povie im nejakú skrátenú verziu. Ako išla vyriešiť vraždu, napadol ju člen sekty, bola v bezvedomí, vyrobila výbušninu a hodila ju
do chrámu plného kňazov. Čím zničila sektu. *Už by som mala na tú sektu zabudnúť, pretože slovo -sekta- je v každej druhej mojej myšlienke...* otrávene prehlásila v duchu.
Opäť sa ponorila do svojich myšlienok. A zrazu vyšla z lesa. Zmätene sa poobzerala okolo seba. Uvidela smerovaciu tabuľku ku Veľkým Pavučanom a ďalšiu ku Fjóžeň Pavel.
Začala si pospevovať pesničku jednej ľudovej piesne. Zabudla jej názov. Zacítila vôňu jahodových koláčov keď prešla okolo jedného domu. Usmiala sa. Zaspomínala si ne tie
dni, keď ako malá pobehovala po dedine v ktorej sa konali trhy. Na tie úžasné koláče, čo tam predávali. A tiež si zaspomínala na tie dni, keď nemusela vyrábať výbušniny,
a ničiť sekty. *Zasa to slovo!* nahnevala sa. Radšej sa vrátila ku koláčom a trhom. A takejto veselej nálade došla do hradu Fjóžeň Pavel.
Tam ju -ako očakávala- obklopili ľudia ktorý sa jej začali vypytovať kde bola, čo robila a tak ďalej. Keď im všetko vysvetlila (vo svojej skrátenej verzii), tak ju pustili
do izby kde sa konečne mohla pokojne vyspať, bez toho, aby sa obávala nejakej sekty. *Prestaň hovoriť to slovo!*
Tááák!
- Dúfam, že ste si to užili, a ďakujem vám že ste si našli čas za prečítanie
- V tomto príbehu vystupujem len ja, takže...
- Čo také ešte napísať? Hmm. Zdielajte to, nech to uvidí čo najviac ľudí!
- #ChcemNaštvaťIntera
Hello!
