micik10
Kráľovná Narnie :*
Čau! Napísala som ďalšiu kapitolu, pri ktorej ma väčšina účinkujúcich bude chcieť zabiť 
Ale mne to nevadí! HAHAHA!
Dobrodružstvo v Narnii III
Tma. Je počuť hlas neznámeho muža. Veverička ide za hlasom. Vyjde na čistinku, na ktorej sú zhomáždení ľudia v čierných hábitoch. Sú v kruhu. V strede je niečo, čo pripomína
oltár. Na ňom, sú kosti, krv a vnútornosti. Jeden muž vystúpi. Začne odriekavať slová v neznámom jazyku. Potom vystúpi druhý muž, začne robiť to isté. Tretí vystúpi,
znova robí to isté. Takto to ide až vystúpi posledný. Veverička zvedavo pozerá. Naraz všetci dohovoria. Ticho. Prvý muž podíte k oltáru. Jednu ruku zdvihne, v druhej má nôž.
Nožom si sekne po ruke. Vykríkne. Začne hovoriť ďalšie neznáme zaklínadlo. Veverička prihopká bližšie. Naraz muž vykríkne a ostatní sa pridajú. Oltár pohltí žiarivé svetlo.
Nikto nič nevidí. Keď svetlo dohasne, uvidí veverička na oltári telo muža. Je v bezvedomí. Muž začne rozpávať v normálnej reči: "Veľký Pane, prijmi toto telo, v ktorom
začneš žiť a začneš nám rozkazovať. Prijmi toto telo, aby si mohol ovládnúť celý svet a zabiť Leva Aslana. Ó mocný Pane, prijmi toto telo." Okolo tela sa zjavilo svetlo.
Nastal menší výbuch. Telo muža na oltári sa pohlo. Muž sa postavil. Muži okolo pokľakli. Veverička cítila zlo. Muž sa pozrel na mužov. "Traste sa predomnou, pred mocným..."
Veverička sa dala na útek. Ale zacítila bolesť, upadla a už neuvidela nič.
*************************************************************************
Micka vykríkla. Triasla sa. "U levej hrivy, to bola tá najhoršia nočná mora, akú sem kedy zažila." povedala so strachom. Pozrela sa von z okna. Podľa slnka zistila, že je
sedem hodín ráno. *Čas vstávať* oznámila sama sebe v myšlienkach. Sadla si na okraj postele. Sústredila sa na sen, ktorý sa jej sníval. No, skôr na nočnú moru, ktorá
sa jej snívala. *Oltár, veverička, telo muža, výbuch, zavitie Aslana...* pomyslela si. Začala rozmýšlať, či to bol obyčajný sen, alebo vidina. Spomenula si na tú čistinku.
"Nie, tú nepoznám." vzdychla si. Porozhliadla sa okolo seba. Chcela sa ujistiť, že má meč. Bol tam, kde ho odložila večer. Za hodinu sa stihla obliecť, umyť naraňajkovať sa
a výjsť von. Vonku bolo rušno. Ľudia behali, kričali na seba. *Typický deň* povzdychla si. Vykročila smerom k lesu, ale zastavil ju Replikátor. "Pani moja, nejaký muž mi
včera oznámil, že v lese uvidel žiaru. Vraj by sme to mali preskúmať." oznámil jej Replikátor. Micka stuhla. "Ehm, bolo to svetlo biele?" Replikátor sa zamyslel, a po chvíli
jej odpovedal: "Tuším áno." Micka sa otočila naspäť k lesu a vykročila smerom k nemu. Za ňou už len kričal Replikátor: "Čo sa deje?!" *Neviem* nervózne si pomysela Micka.
V lese zabočila doprava, čím sa dostala na hlavnú cestu. Na hlavnej ceste nebol nikto, ak nepočítame pár vrabcov poskakujúcich pod borovicou. Vykročila ďalej po hlavnej
ceste, kým nedošla ku menšej križovatke. Micka nevedela kam má ísť. Keby zabočila doprava, dostala by sa na horu Veľká Skala. Vľavo by išla do Veľkých Pavučan. Rovno by
zasa prišla do Lampového lesa. A ešte vpravo bola menšia cestička vedúca k jazeru. Micka sa zmätene obzerala. Nakoniec sa rozhodla, že pôjde malou cestičkou k jazeru,
potom sa uvidí, kam sa vydá. Cestou sa nestalo nič zaujímavé. U jazera sa hralo pár detí. Micka chodila po okraji lesa a hľadala nejakú cestičku, po ktorej by išla.
Nájsť cestičku jej netrvalo dlho. Po pár minútach objavila maličký chodníček, ktorý viedol nevedno kam. Hneď sa po nej vydala. Cestička sa ťahala popri obrovských stromoch,
malom potôčiku a kameňoch rôznych tvarov a veľkostí. Micka bola celý čas ostražitá. Keď došla na koniec cestičky, zakliala. Cesta skončila, za ňou boli len kríky a stromy.
Pokúsila sa oprieť o strom, ale keď sa ho chrbtom dotkla, naraz zmizol a ona spadla na kamennú dlažbu. Vyľakane sa pozrela ďalej na cestu. Chvíľu jej trvalo, až zistila,
že tie stromy a kríky boli len kúzlo. Z hlavy jej začala tiecť krv. Zaklínadlom si to vyliečila. Postavila sa. Cesta bola z mačacích hláv*. Okolo boli stĺpy, ktoré mohli
mať 10 stôp, boli pokrýté machom a namiesto bielej farby, akú mali keď ich vyrobili, boli sivé, na niektorých miestach čierne. Cesta nebola na tom nijako lepšie.
Na konci cesty, bola budova, pripomínajúca chrám. Aj u nej bolo vidno, že už tu nejaký čas chátra. *Toto tu musí byť možno aj tisícročia* s úžasom pomyslela Micka.
Vykročila ku chrámu, ale naraz sa zastavila. *Čo keď je to pasť?* uvažovala. *V príbehoch, to býva tak, že vždy keď niekto vstúpi na nejaké neznáme miesto, tak sa spustí
pasť. Vždy.* pokračovala. Zobrala do ruky kameň a hodila ho na cestu pred sebou. Chvíľu sa nedialo nič, ale potom vystrelili šípy. Zabodli sa do stromov a stĺpov na druhej
strane. Micka vzala do ruky druhý kameň, opäť ho hodila na cestu. Tentokrát sa na mieste kde dopadol kameň, vytvorila menšia diera. A nakoniec hodila na cestu kameň
tretí. Teraz sa nestalo nič. *Vždy sa riaď rozprávkami* uškrnula sa Micka. V pokoji vykročila ku chrámu. Už bola na schodoch, ale v tom začula hlasy. Skrčila sa, išla za nimi.
*Hlavne nenápadne* pomyslela si a schovala sa za stĺp. Nenápadne vystrčila hlavu, aby zistila, odkiaľ idú tie hlasy. Uvidela tam dvoch mužov, jeden mal čierný hábit,
druhý bol oblečený vznešene. Na jeho oblečení bolo veľa drahých kameňov, a bolo z najdrahších látok. Mal meč, ktorý vyzeral skôr na obdiv, než na používanie. Obidvaja
hovorila neznámou rečou. Ten, ktorý mal hábit vyzeral vystrašene a druhý mal zatnuté päste a jeho tvár prezrádzala, že je nahnevaný. Naraz vytasil meč, sekol toho v hábitu
po hrudi a zareval. Muž stratil pohľad, zakričal neznáme slovo a upadol do večného spánku. Druhý sa obrátil, vyslovil zaklínadlo - ktoré Micka poznala, bolo to zaklínadlo
na vytvorenie portálu - vytvoril sa veľký portál a vkročil doň. Jediné, čo po ňom zostalo, bol mŕtvy muž. Micka vybehla spoza stĺpa a pribehla k mužovi. Bolo jej jasné,
že ho nezachráni, ale chcela zistiť kto to bol. Mal pri sebe nejaký zvitok. Keď ho otvorila, na jej tvári sa objavil výraz nechápania. Zvitok bol napísaný v neznámom jazyku,
pravdepodobne v tom, akým hovorila tí dvaja. "Tak, veľmi som sa toho nedozvedela..." povzdychla si Micka. *Ale ten zvitok si určite zoberem* Porozhliadla sa okolo seba.
Nebolo tam nič zaujímavé. Odrazu počula hlasy. Obrátila sa smerom, odkiaľ tie hlasy išli. Tentoraz ich mohli byť aj dvadsať. Micka rozhodne nechcela vedieť, komu tie hlasy patria.
*Možno ešte nevedia, že tu som. Musím rýchlo utiecť. Sama by som ich asi neporazila.* zamyslela sa. Rozbehla sa von, hlasy sa približovali. Už si myslela, že ju zbadajú,
pretože tie hlasy boli tak blízko, až sa jej zdalo, že sú meter od nej. Ale stihla to. Vybehla na cestu pred chrámom v tej chvíli, keď sa tí muži objavili v miestnosti.
Bola už na lesnom chodníku, keď začula výkriky plné hrôzy a dokonca agresivity. Bežala o dušu, len aby bola už pri jazere. Keď vybehla z lesa, sadla si na zem. Zťažka dýchala,
ledva lapala dych. Bola sama. V hlave si premietala čo sa stalo za posledných chvíľ. Keď sa ako-tak spamätala, postavila sa. Vyrazila naspäť ku hradu. Cestou si pozorne
prezerala cestu, aby vedela nakresliť mapu.
***********************************************************
Na Fjóžeň Pavel si zobrala kúsok pergamenu, začala kresliť mapu. Napred nakreslila les, hlavné cesty. Potom zvýraznila cestu,ktorou sa ta dostala. Na konci cesty napísala:
-Pozor, neopierať sa o stromy!- Uškrnula sa. Vybrala si malý batoh, do ktorého si mapu uložila. Potom doňho nahádzala jablko, vodu,
prázdny pergamen a ceruzku. *To by sme mali* Chcela vyraziť, ale zarazila sa. *Počkať, sama by som to nezvádla. Musím niekoho so sebou zobrať.* Premýšlala koho. Vyšla na nádvorie.
Ako prvý jej na oči padol Replikátor. S mečom vedel celkom dobre, myslelo mu to, ale bol to strachoput. Ale naraz si na niečo spomenula: *V rozprávkach býva niekto, kto sa bojí,
nie je taký odvážny. A tí vždy niečo vymyslia, čím zachránia skupinku pred smrťou alebo niečím takým. Dobre, Replikátor ide.* Vyrazila k nemu. V rýchlosti mu všetko vysvetlila a
nakoniec mu povedal: "Potrebuješ meč. A nejaké jedlo, poprípadne vodu. Myslím že nič iné potebovať nebudeš." a odišla. *Ďalej...* rozmýšlala. Pribehol k nej pes. Prižmúrila naňho
oči. V tom ju napadol ďaľší účastník výpravy. *Trewish!* zvolala v duchu. Trewish vedel narábať s mečom výborne, tiež mu to myslelo a nebál sa. *Aspoň si myslím* pomysela si pri
poslednom bode. Hneď zavolala posla, ktorý mal povedať Trewishovi aby sa ihneď dostavil do hradu. Posol prikývol a odbehol. *To sme už traja* zamyslela sa *Traja ale neporazíme
to stvorenie... Musíme byť aspoň piati.* Nikto ju nenapadal. Naraz začula známy hlas. "Ja by som sa k vám pridal, ak by vám to pravdaže neprekážalo." Micka sa otočila.
Stál tam Puma. "Prečo mi čítaš myšlienky?" spýtala sa ho. V Puminej tvári prebehol úškrn. "Aby sa veľa dozvedel. Takže nebude vám to prekážať?" Micka sa zamyslela. *Tak tomuto
stvoreniu to myslí určite... Naviac ju to čarodejník. S mečom asi narába dobre a neviem o tom, že by to bol bojko. Tak, prečo nie?* "Dobre" prikývla. "Výborne!" zvolal "Mám už všetko
pripravené - meč,jedlo,vodu a ešte niečo." Pri vyslovení "ešte niečo" Micka prižmúrila oči. *Prečo stále toľko tajností?* opýtala sa v duchu. Keď sa na to chcela Pumy
spýtať, Puma bol preč. Micka sa poobzerala okolo seba. Nikde nebol. "To mám strašne rada" zamrmlala. *Ale aspoň sme štyria. Takže ešte jeden.* Porozhliadla sa. Nikto ju nenapadal.
"No táák!" vzdychla si. Naraz začula hlas Pumy: "Choď k jabloni na kopci, tam nájdeš ženu, s ktorou pôjdeš na výpravu. No skôr, my pôjdeme" Micka sa obzrela. Nikde nebol.
Zamračila sa a vydala sa k jabloni. Pod jabloňou uvidela pár ľudí. Deti, muži a jediná žena. Podišla k nej. Žena sa na ňu pozrela a povedala: "Pani moja, viem o čo vám ide,
môj strýko mi to už povedal. Výprava k neznámemu. A ja súhlasím." usmiala sa. Micka bola zaskočená. Keď sa spamätala, tak povedala: "Super, aspoň nemusím nič vysvetľovať!"
zasmiala sa. "Ale, nevedela som že Puma je strýko." zasmiala sa znova. Žena sa usmiala. "Tak teraz to už vieš. Inak, volám sa Emma."
***********************************************************
Všetci piati sa stretli pred lesom. Replikátor bol trochu nesmelý, keď sa pozeral na Emmu. A tiež bol nervózny. Micka vždy potlačovala smiech keď sa naňho pozrela. Trewish
si rozcvičoval zápästie. Puma si pískal melódiu, ktorú vtáčiky spievali s ním. Emma si precvičovala kúzla, tak bolo normálne, keď sa odniekaľ ozval výbuch, alebo keď
nejaký kameň vyletel do vzduchu. Po chvili Micka všetkým povedala: "Dobre, myslím že môžeme vyraziť. Pre istotu si už teraz pripravte meče." a vyrazila ako prvá. Za ňou
išiel Trewish, potom Puma a koniec radu tvoril Replikátor s Emmou ktorý boli zabratí do rozhovoru.
Ich spoločné dobrodružstvo plné nebezpečenstva sa začalo.
*mačacie hlavy = keby náhodou niekto nevedel, tak si to vygúglite
Takže:
1. Danke za prečítanie!
2. Hrajú:
@Domíík - nie je tam spomenuté jeho meno. Ale je tam! Kto uhádne kto je, tak získa 1 bod!
@R3pl1kat0r - Replikátor... 1. osoba ktorá ma bude chcieť pravdepodobne zabiť
@Trewish - 2. osoba, ktorá ma asi bude chcieť zabiť, pretože v tejto kapitole sa nedotkol ani mušky
@Pixelpuma_CZE - Puma! Alebo mám povedať strýko? (strýko = strýc)
@EmmaS - 3. osoba ktorá ma chce zabiť... Už ma to nudí písať.
Nikto iný tam už nebol.
3. Prosím vás, ak ma chcete zabiť, tak aspoň jedovatým jablkom, ktoré mam v batohu!
4. Asi už nič
#ChcemNaštvaťIntera
Ale mne to nevadí! HAHAHA!Dobrodružstvo v Narnii III
Tma. Je počuť hlas neznámeho muža. Veverička ide za hlasom. Vyjde na čistinku, na ktorej sú zhomáždení ľudia v čierných hábitoch. Sú v kruhu. V strede je niečo, čo pripomína
oltár. Na ňom, sú kosti, krv a vnútornosti. Jeden muž vystúpi. Začne odriekavať slová v neznámom jazyku. Potom vystúpi druhý muž, začne robiť to isté. Tretí vystúpi,
znova robí to isté. Takto to ide až vystúpi posledný. Veverička zvedavo pozerá. Naraz všetci dohovoria. Ticho. Prvý muž podíte k oltáru. Jednu ruku zdvihne, v druhej má nôž.
Nožom si sekne po ruke. Vykríkne. Začne hovoriť ďalšie neznáme zaklínadlo. Veverička prihopká bližšie. Naraz muž vykríkne a ostatní sa pridajú. Oltár pohltí žiarivé svetlo.
Nikto nič nevidí. Keď svetlo dohasne, uvidí veverička na oltári telo muža. Je v bezvedomí. Muž začne rozpávať v normálnej reči: "Veľký Pane, prijmi toto telo, v ktorom
začneš žiť a začneš nám rozkazovať. Prijmi toto telo, aby si mohol ovládnúť celý svet a zabiť Leva Aslana. Ó mocný Pane, prijmi toto telo." Okolo tela sa zjavilo svetlo.
Nastal menší výbuch. Telo muža na oltári sa pohlo. Muž sa postavil. Muži okolo pokľakli. Veverička cítila zlo. Muž sa pozrel na mužov. "Traste sa predomnou, pred mocným..."
Veverička sa dala na útek. Ale zacítila bolesť, upadla a už neuvidela nič.
*************************************************************************
Micka vykríkla. Triasla sa. "U levej hrivy, to bola tá najhoršia nočná mora, akú sem kedy zažila." povedala so strachom. Pozrela sa von z okna. Podľa slnka zistila, že je
sedem hodín ráno. *Čas vstávať* oznámila sama sebe v myšlienkach. Sadla si na okraj postele. Sústredila sa na sen, ktorý sa jej sníval. No, skôr na nočnú moru, ktorá
sa jej snívala. *Oltár, veverička, telo muža, výbuch, zavitie Aslana...* pomyslela si. Začala rozmýšlať, či to bol obyčajný sen, alebo vidina. Spomenula si na tú čistinku.
"Nie, tú nepoznám." vzdychla si. Porozhliadla sa okolo seba. Chcela sa ujistiť, že má meč. Bol tam, kde ho odložila večer. Za hodinu sa stihla obliecť, umyť naraňajkovať sa
a výjsť von. Vonku bolo rušno. Ľudia behali, kričali na seba. *Typický deň* povzdychla si. Vykročila smerom k lesu, ale zastavil ju Replikátor. "Pani moja, nejaký muž mi
včera oznámil, že v lese uvidel žiaru. Vraj by sme to mali preskúmať." oznámil jej Replikátor. Micka stuhla. "Ehm, bolo to svetlo biele?" Replikátor sa zamyslel, a po chvíli
jej odpovedal: "Tuším áno." Micka sa otočila naspäť k lesu a vykročila smerom k nemu. Za ňou už len kričal Replikátor: "Čo sa deje?!" *Neviem* nervózne si pomysela Micka.
V lese zabočila doprava, čím sa dostala na hlavnú cestu. Na hlavnej ceste nebol nikto, ak nepočítame pár vrabcov poskakujúcich pod borovicou. Vykročila ďalej po hlavnej
ceste, kým nedošla ku menšej križovatke. Micka nevedela kam má ísť. Keby zabočila doprava, dostala by sa na horu Veľká Skala. Vľavo by išla do Veľkých Pavučan. Rovno by
zasa prišla do Lampového lesa. A ešte vpravo bola menšia cestička vedúca k jazeru. Micka sa zmätene obzerala. Nakoniec sa rozhodla, že pôjde malou cestičkou k jazeru,
potom sa uvidí, kam sa vydá. Cestou sa nestalo nič zaujímavé. U jazera sa hralo pár detí. Micka chodila po okraji lesa a hľadala nejakú cestičku, po ktorej by išla.
Nájsť cestičku jej netrvalo dlho. Po pár minútach objavila maličký chodníček, ktorý viedol nevedno kam. Hneď sa po nej vydala. Cestička sa ťahala popri obrovských stromoch,
malom potôčiku a kameňoch rôznych tvarov a veľkostí. Micka bola celý čas ostražitá. Keď došla na koniec cestičky, zakliala. Cesta skončila, za ňou boli len kríky a stromy.
Pokúsila sa oprieť o strom, ale keď sa ho chrbtom dotkla, naraz zmizol a ona spadla na kamennú dlažbu. Vyľakane sa pozrela ďalej na cestu. Chvíľu jej trvalo, až zistila,
že tie stromy a kríky boli len kúzlo. Z hlavy jej začala tiecť krv. Zaklínadlom si to vyliečila. Postavila sa. Cesta bola z mačacích hláv*. Okolo boli stĺpy, ktoré mohli
mať 10 stôp, boli pokrýté machom a namiesto bielej farby, akú mali keď ich vyrobili, boli sivé, na niektorých miestach čierne. Cesta nebola na tom nijako lepšie.
Na konci cesty, bola budova, pripomínajúca chrám. Aj u nej bolo vidno, že už tu nejaký čas chátra. *Toto tu musí byť možno aj tisícročia* s úžasom pomyslela Micka.
Vykročila ku chrámu, ale naraz sa zastavila. *Čo keď je to pasť?* uvažovala. *V príbehoch, to býva tak, že vždy keď niekto vstúpi na nejaké neznáme miesto, tak sa spustí
pasť. Vždy.* pokračovala. Zobrala do ruky kameň a hodila ho na cestu pred sebou. Chvíľu sa nedialo nič, ale potom vystrelili šípy. Zabodli sa do stromov a stĺpov na druhej
strane. Micka vzala do ruky druhý kameň, opäť ho hodila na cestu. Tentokrát sa na mieste kde dopadol kameň, vytvorila menšia diera. A nakoniec hodila na cestu kameň
tretí. Teraz sa nestalo nič. *Vždy sa riaď rozprávkami* uškrnula sa Micka. V pokoji vykročila ku chrámu. Už bola na schodoch, ale v tom začula hlasy. Skrčila sa, išla za nimi.
*Hlavne nenápadne* pomyslela si a schovala sa za stĺp. Nenápadne vystrčila hlavu, aby zistila, odkiaľ idú tie hlasy. Uvidela tam dvoch mužov, jeden mal čierný hábit,
druhý bol oblečený vznešene. Na jeho oblečení bolo veľa drahých kameňov, a bolo z najdrahších látok. Mal meč, ktorý vyzeral skôr na obdiv, než na používanie. Obidvaja
hovorila neznámou rečou. Ten, ktorý mal hábit vyzeral vystrašene a druhý mal zatnuté päste a jeho tvár prezrádzala, že je nahnevaný. Naraz vytasil meč, sekol toho v hábitu
po hrudi a zareval. Muž stratil pohľad, zakričal neznáme slovo a upadol do večného spánku. Druhý sa obrátil, vyslovil zaklínadlo - ktoré Micka poznala, bolo to zaklínadlo
na vytvorenie portálu - vytvoril sa veľký portál a vkročil doň. Jediné, čo po ňom zostalo, bol mŕtvy muž. Micka vybehla spoza stĺpa a pribehla k mužovi. Bolo jej jasné,
že ho nezachráni, ale chcela zistiť kto to bol. Mal pri sebe nejaký zvitok. Keď ho otvorila, na jej tvári sa objavil výraz nechápania. Zvitok bol napísaný v neznámom jazyku,
pravdepodobne v tom, akým hovorila tí dvaja. "Tak, veľmi som sa toho nedozvedela..." povzdychla si Micka. *Ale ten zvitok si určite zoberem* Porozhliadla sa okolo seba.
Nebolo tam nič zaujímavé. Odrazu počula hlasy. Obrátila sa smerom, odkiaľ tie hlasy išli. Tentoraz ich mohli byť aj dvadsať. Micka rozhodne nechcela vedieť, komu tie hlasy patria.
*Možno ešte nevedia, že tu som. Musím rýchlo utiecť. Sama by som ich asi neporazila.* zamyslela sa. Rozbehla sa von, hlasy sa približovali. Už si myslela, že ju zbadajú,
pretože tie hlasy boli tak blízko, až sa jej zdalo, že sú meter od nej. Ale stihla to. Vybehla na cestu pred chrámom v tej chvíli, keď sa tí muži objavili v miestnosti.
Bola už na lesnom chodníku, keď začula výkriky plné hrôzy a dokonca agresivity. Bežala o dušu, len aby bola už pri jazere. Keď vybehla z lesa, sadla si na zem. Zťažka dýchala,
ledva lapala dych. Bola sama. V hlave si premietala čo sa stalo za posledných chvíľ. Keď sa ako-tak spamätala, postavila sa. Vyrazila naspäť ku hradu. Cestou si pozorne
prezerala cestu, aby vedela nakresliť mapu.
***********************************************************
Na Fjóžeň Pavel si zobrala kúsok pergamenu, začala kresliť mapu. Napred nakreslila les, hlavné cesty. Potom zvýraznila cestu,ktorou sa ta dostala. Na konci cesty napísala:
-Pozor, neopierať sa o stromy!- Uškrnula sa. Vybrala si malý batoh, do ktorého si mapu uložila. Potom doňho nahádzala jablko, vodu,
prázdny pergamen a ceruzku. *To by sme mali* Chcela vyraziť, ale zarazila sa. *Počkať, sama by som to nezvádla. Musím niekoho so sebou zobrať.* Premýšlala koho. Vyšla na nádvorie.
Ako prvý jej na oči padol Replikátor. S mečom vedel celkom dobre, myslelo mu to, ale bol to strachoput. Ale naraz si na niečo spomenula: *V rozprávkach býva niekto, kto sa bojí,
nie je taký odvážny. A tí vždy niečo vymyslia, čím zachránia skupinku pred smrťou alebo niečím takým. Dobre, Replikátor ide.* Vyrazila k nemu. V rýchlosti mu všetko vysvetlila a
nakoniec mu povedal: "Potrebuješ meč. A nejaké jedlo, poprípadne vodu. Myslím že nič iné potebovať nebudeš." a odišla. *Ďalej...* rozmýšlala. Pribehol k nej pes. Prižmúrila naňho
oči. V tom ju napadol ďaľší účastník výpravy. *Trewish!* zvolala v duchu. Trewish vedel narábať s mečom výborne, tiež mu to myslelo a nebál sa. *Aspoň si myslím* pomysela si pri
poslednom bode. Hneď zavolala posla, ktorý mal povedať Trewishovi aby sa ihneď dostavil do hradu. Posol prikývol a odbehol. *To sme už traja* zamyslela sa *Traja ale neporazíme
to stvorenie... Musíme byť aspoň piati.* Nikto ju nenapadal. Naraz začula známy hlas. "Ja by som sa k vám pridal, ak by vám to pravdaže neprekážalo." Micka sa otočila.
Stál tam Puma. "Prečo mi čítaš myšlienky?" spýtala sa ho. V Puminej tvári prebehol úškrn. "Aby sa veľa dozvedel. Takže nebude vám to prekážať?" Micka sa zamyslela. *Tak tomuto
stvoreniu to myslí určite... Naviac ju to čarodejník. S mečom asi narába dobre a neviem o tom, že by to bol bojko. Tak, prečo nie?* "Dobre" prikývla. "Výborne!" zvolal "Mám už všetko
pripravené - meč,jedlo,vodu a ešte niečo." Pri vyslovení "ešte niečo" Micka prižmúrila oči. *Prečo stále toľko tajností?* opýtala sa v duchu. Keď sa na to chcela Pumy
spýtať, Puma bol preč. Micka sa poobzerala okolo seba. Nikde nebol. "To mám strašne rada" zamrmlala. *Ale aspoň sme štyria. Takže ešte jeden.* Porozhliadla sa. Nikto ju nenapadal.
"No táák!" vzdychla si. Naraz začula hlas Pumy: "Choď k jabloni na kopci, tam nájdeš ženu, s ktorou pôjdeš na výpravu. No skôr, my pôjdeme" Micka sa obzrela. Nikde nebol.
Zamračila sa a vydala sa k jabloni. Pod jabloňou uvidela pár ľudí. Deti, muži a jediná žena. Podišla k nej. Žena sa na ňu pozrela a povedala: "Pani moja, viem o čo vám ide,
môj strýko mi to už povedal. Výprava k neznámemu. A ja súhlasím." usmiala sa. Micka bola zaskočená. Keď sa spamätala, tak povedala: "Super, aspoň nemusím nič vysvetľovať!"
zasmiala sa. "Ale, nevedela som že Puma je strýko." zasmiala sa znova. Žena sa usmiala. "Tak teraz to už vieš. Inak, volám sa Emma."
***********************************************************
Všetci piati sa stretli pred lesom. Replikátor bol trochu nesmelý, keď sa pozeral na Emmu. A tiež bol nervózny. Micka vždy potlačovala smiech keď sa naňho pozrela. Trewish
si rozcvičoval zápästie. Puma si pískal melódiu, ktorú vtáčiky spievali s ním. Emma si precvičovala kúzla, tak bolo normálne, keď sa odniekaľ ozval výbuch, alebo keď
nejaký kameň vyletel do vzduchu. Po chvili Micka všetkým povedala: "Dobre, myslím že môžeme vyraziť. Pre istotu si už teraz pripravte meče." a vyrazila ako prvá. Za ňou
išiel Trewish, potom Puma a koniec radu tvoril Replikátor s Emmou ktorý boli zabratí do rozhovoru.
Ich spoločné dobrodružstvo plné nebezpečenstva sa začalo.
*mačacie hlavy = keby náhodou niekto nevedel, tak si to vygúglite
Takže:
1. Danke za prečítanie!
2. Hrajú:
@Domíík - nie je tam spomenuté jeho meno. Ale je tam! Kto uhádne kto je, tak získa 1 bod!
@R3pl1kat0r - Replikátor... 1. osoba ktorá ma bude chcieť pravdepodobne zabiť
@Trewish - 2. osoba, ktorá ma asi bude chcieť zabiť, pretože v tejto kapitole sa nedotkol ani mušky
@Pixelpuma_CZE - Puma! Alebo mám povedať strýko? (strýko = strýc)
@EmmaS - 3. osoba ktorá ma chce zabiť... Už ma to nudí písať.
Nikto iný tam už nebol.
3. Prosím vás, ak ma chcete zabiť, tak aspoň jedovatým jablkom, ktoré mam v batohu!
4. Asi už nič
#ChcemNaštvaťIntera
